Ktorí ľudia, alebo aké pracovné pozície či spoločenské triedy sa na budovaní prospešnej ekonomiky svojho štátu alebo kontinentu podieľajú najviac? Niekto by možno povedal, že vedci, doktori, bohatí vlastníci územných celkov či podnikov. Iní by to bojkotovali tým, že ekonomika stojí predovšetkým na bežných pracujúcich. Pravda je taká, že ekonomika stojí na nás všetkých a nebudem riešiť to, na kom najviac, respektíve ktorá skupina ľudí je pre systém potrebnejšia a ktorá nie. Všetci sme ľudia, všetci sme šikovní svojou cestou a každý utráca svoje peniaze.

Každý z nás je jej súčasťou. Ale pokiaľ sa chceme naozaj na túto vec pozrieť skupinovo, povedal by niekto z vás, že v minulých storočiach sa o rozvoj ekonomiky príliš veľkou mierou zapríčinila skupina, hanlivo prezývaná ako otroci?
Presne tak! Pod pojmom otrok si predstavíme bezprávneho, svojim spôsobom odpudivého, zbytočného a po morálnej i bytostnej stránke nižšieho človeka. Ale kto z nás si popravde predstaví tvorcu ekonomického systému v dávnych dobách, ktorý odviedol veľký kus práce takmer zadarmo, zatiaľ čo ostatní si užívali ľahšiu a menej produktívnejšiu cestu? Práve veľký počet otrokov a ich „podmienky“ umožnili ekonomickému rastu.

Relatívne početná skupina otrokov vykonávala akúkoľvek prácu, zo systému brali oproti ostatným minimum. Takouto cestou porobili kus ťažkej a potrebnej práce, neskôr dokonca vytvorili mnohé služby.

•         Historici dokonca prichádzajú s tvrdením, že v období staroveku by bez otrokov mnohé civilizácie zanikli!
 Otroctvo bolo v staroveku legálne. Pracovnú silu v podobe otrokov tvorili poväčšinou vojnoví zajatci. Ekonomiku však netvorili iba svojou ťažkou prácou, ale aj tým, že slúžili ako tovar, respektíve s otrokmi sa globálne obchodovalo, predávali sa a odkupovali. V Starovekom Ríme a Grécku ale otroci mohli vlastniť pôdu, majetok, či aj prevádzkovať vlastné podniky alebo poskytovať vlastné služby. Za bezprávnych boli považovaní jedine v prípade, že sa nesmeli zúčastniť politického diania a nemohli slúžiť v armáde.