Dlho som sa spoliehala sama na seba a nezáležalo mi na tom, čo si doma uvarím.Bola som sama a nemala som ani stáleho partnera, takže som si varila vždy to, čo chutilo mne. Bol to fakt fajn život. Nikto mi do varenia nekecal, nikto sa netváril znechutene a nikto nado mnou neohŕňal nos. Neviem, prečo som si myslela, že to takto bude už navždy. Ale asi vám je teraz jasné, že takto to v živote nikdy nefunguje. Každý sa radz musí stretnúť s tým, že musí poriadne rozmýšľať nad tým, čo uvarí, pretože to má primárne chutiť niekomu inému a nie vám.

Keď mi moja sestra povedala, že ku mne prídu na prázdniny jej dve ratolesti, skoro som odpadla. Niežeby som nemala rada tých malých nezbedníkov, no pravda bola, že som z toho mala skutočne obrovský stres. Hlavne z toho, čo som už spomínala. Nemala som ani poňatia, čo im budem variť. Moja sestra bola veľmi háklivá najmä na veci, ktoré sa týkali sladkostí a podobných vecí, takže v tom som musela byť striedma. Nanajvýš im tak urobím piškótový koláč, no čo s inými jedlami? Niečím ich predsa kŕmiť musím a nemôžu byť stále len o chlebe so šunkou.

Bola som z toho fakt v strese, takže som začala hľadať na internete. A na internete toho človek nájde naozaj veľmi veľa, keď začne poriadne hľadať, až by ste sa tomu možno čudovali. Takže som si našla jednu podstatnú vec. Polievky pre deti bolo niečo, čo som googlila ako prvé, pretože práve z toho som mala obavy. Deti predsa potrebujú aj to a aj hlavné jedlo, takže som na to musela skutočne myslieť. Našla som zeleninovú, mrveničkovú, slepačiu, jednoducho samé veci, ktoré by mali mať drobci radi. Našťastie im chutilo úplne všetko, čo som uvarila. Mám podozrenie, že moja sestra asi nie je dobrá kuchárka, keď im to tak chutilo. No to jej radšej nepoviem, aby ich potom nechcela nechať u mňa už totálne navždy.